24.4.
Sv. omša o 07:30,
oznamy

DNES

NOVINKY

2.MAR
2024

Nové sochy

napísal Martin Ferenc
Nové sochy

Vďaka štedrosti viacerých darcov sme mohli do nášho farského kostola sv. Jakuba zakúpiť tri nové sochy, ktoré zobrazujú sv. Máriu Magdalénu, sv. Ritu z Cascie a sv. Dominika de Guzmán. Ide o drevené sochy, z ktorých dve boli vyrobené v Ríme a jedna na Slovensku. Umiestnené boli na bočné steny lode chrámu a to takto: Sv. Mária Magdaléna oproti Božiemu hrobu, keďže jej sa ako prvej zjavil zmŕtvychvstalý Kristus a urobil ju apoštolkou apoštolov. Sv. Rita je pri kazateľnici a sv. Dominik oproti nej. Rita je patrónkou nemožných vecí a Dominik je patrónom o.i. ružencových spoločenstiev (v našom kostole máme i jeho relikviu). Prosme ich o orodovanie a pomoc, aby i vďaka nim rástla naša viera, upevňovala sa naša nádej a rozohňovala sa naša láska.

Svätá Mária Magdaléna

Sviatok: 22. júl

* okolo 1 Magdala pri meste Tiberias, dnes Migdal, Izrael
† Efez (?), Turecko alebo St-Maximin-la-Sainte-Baume pri Aix-en-Provence, Francúzsko ?

Význam mena Mária: Bohom milovaná (aram.); Magdaléna: pochádzajúca z Magdaly

Patrónka: kajúcnikov, kajúcich prostitútiek, kaderníkov

Atribúty: kríž, nádoba so vzácnou masťou, kajúce rúcho, bič, hudobný nástroj

Mária Magdaléna patrí k najznámejším biblickým postavám. Ako jej meno prezrádza, pochádzala z mestečka Magdala, ktoré ležalo pri Galilejskom jazere. Evanjeliá na dvoch miestach uvádzajú, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16,9 a Lk 8,2). Po tejto udalosti sa zaradila medzi Ježišových učeníkov (medzi nich patrili nielen apoštoli, ale aj mnoho iných mužov a žien). Bola prítomná na Ježišovej krížovej ceste, pri jeho mučení a ukrižovaní, ale aj pri pohrebe. Prvý deň týždňa po sobote sa spolu s Janou a Máriou Jakubovou vybrali k hrobu, aby pomazali Ježišovo mŕtve telo, ako to bolo zvykom u Židov. No našli prázdny hrob a anjelov, ktorí im povedali, čo sa stalo. Šli to povedať apoštolom, z ktorých Peter a Ján sa bežali presvedčiť k hrobu, či to je naozaj tak. Tiež našli prázdny hrob. No stále nechápali, že naozaj vstal z mŕtvych. Apoštoli sa potom vrátili domov, no Mária Magdaléna zostala pri hrobe a plakala. Vtedy sa jej zjavil – ako prvej z ľudí – sám zmŕtvychvstalý Ježiš. Ona ho najprv považovala za záhradníka, no po chvíli ho spoznala. Tak sa stala prvou, ktorá zvestovala apoštolom, že Ježiš skutočne žije.

Mária Magdaléna sa niekedy stotožňuje s inými Máriami, napr. s Máriou s Betánie, sestrou Marty a Lazára, alebo s hriešnicou Máriou, ktorá umývala Ježišovi nohy u Šimona. Takisto sa stotožňuje s Máriou Egypťankou, ktorá bola hriešnicou a po obrátení žila ako pustovníčka pri rieke Jordán. Podľa tradície Mária Magdaléna po zoslaní Ducha Svätého prešla na územie dnešného južného Francúzska (okolie Marseille a Aix), kde ohlasovala vieru v Krista. Potom strávila tridsať rokov na púšti v St. Baume. Na konci svojho života prišla do Efezu, kde zomrela. Tam ju aj pochovali. V roku 899 preniesli jej pozostatky do Carihradu. Zobrazuje sa v kajúcom alebo kniežacom rúchu s prikrytou hlavou. V baroku ju zobrazovali ako hriešnicu.

Rita z Cascie, rehoľníčka, mystička

Sviatok: 22. máj

* okolo 1380 (?) Roccaporena pri Cascii, Perugia, Taliansko
† 22. máj 1447 (alebo 1457) Cascia, Perugia, Taliansko

Atribúty: kríž, rana na čele po tŕni, ruža

Patrónka mäsiarov; v beznádejných situáciách, v skúškach

Sv. Rita z Cascie

Sv. Rita z Cascie sa narodila v Roccaporene pri Cascii v Taliansku. Jej meno je vlastne skrátené z mena Margherita, Margaréta. Už od útleho veku nosila v srdci túžbu stať sa mníškou. Jej rodičia na ňu však naliehali, aby sa vydala za muža, ktorý však – ako sa ukázalo neskôr – bol k nej veľmi krutý. Mala vtedy len dvanásť rokov. Následne prežila osemnásť veľmi smutných a namáhavých rokov. Mala dvoch synov. Nakoniec ovdovela, jej muž bol zavraždený v bitke. Obaja synovia taktiež zomreli. Ona v srdci stále mala túžbu z detstva, a tak zašla do augustiniánskeho kláštora v Cascii. Neprijali ju však, kvôli tomu, že bola už vdova. Mali totiž požiadavku, že sestry musia byť panny. Naveľa však spravili výnimku a v roku 1413 Rita mohla vstúpiť do kláštora. Čoskoro sa stala známou kvôli tomu, že žila prísnym životom, modlila sa a pomáhala v rámci svojich síl každému, kto to potreboval. Trpela však chronickou chorobou. Znášala to všetko ako obetu Bohu. Uprostred utrpenia mala viaceré zjavenia. Dostala rany po tŕňovej korune. Zomrela 22. mája 1447 v Cascii. Na jej príhovor sa stalo veľa zázrakov. Kanonizovaná bola v roku 1900. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách. Cascia patrí k najväčším pútnickým miestam v Taliansku, dnes je centrom úcty sv. Rity a miestom zmierenia. Je tam stála spovedná služba, ktorú hojne využívajú pútnici z celého Talianska.

Dominik Guzmán, kňaz, zakladateľ Rádu kazateľov (dominikáni)

Sviatok: 8. august

* okolo r. 1170 Caleruega, Kastília, Španielsko
† 6. august 1221 Bologna, Taliansko

Význam mena: zasvätený Pánovi (lat.)

Emblém: hviezda, pes, kniha, ľalia

Patrón astronómov, krajčírov

Sv. Dominik sa narodil okolo roku 1170 v starokastílskom meste Caleruega

sv. Dominik Guzmán od Pedra Berruguete

Jeho rodičia Félix Guzmán a Jana z Azy boli podľa všetkého šľachticmi. Jeho matku si uctievame ako blahoslavenú. Jeho brat Antonio sa stal diecéznym kňazom, ďalší brat Mannes neskôr vstúpil do rádu dominikánov. Mannes je taktiež blahoslavený. Dominik sa od siedmeho do štrnásteho roku vzdelával pod tútorstvom matkinho brata kňaza, ktorý pôsobil v meste Gumiel d’Izan, čo nebolo ďaleko od jeho rodného mesta. Asi v roku 1184 nastúpil na štúdiá filozofie a teológie v meste Palencia. Tu strávil desať rokov. Bol veľmi šikovný a nadaný. Mnohí ho obdivovali. Bol veľmi dobrého srdca. Podporoval chudobných. Raz dokonca predal svoje knihy, aby mohol pomôcť istej chudobnej rodine. Kedy sa stal kňazom, nevieme, pisatelia jeho životopisov o tom mlčia. Vieme, že keď sa stal v meste Osma biskupom Martin de Bazan, povolal Dominika ešte ako študenta do katedrálnej kapituly, aby mu pomohol pri jej reforme. Dominik sa stal zástupcom priora kapituly. Keď sa v roku 1201 stal biskupom Osmy Diego d’Azevedo, Dominika vymenoval za superiora kapituly s titulom prior. Ako kanonik strávil v Osme Dominik deväť rokov. Viedol tichý život, plný modlitby a kontemplácie.

V roku 1203 požiadal kastílsky kráľ Alfonz IX. osmianskeho biskupa Diega, aby šiel k dánskemu princovi požiadať ho o ruku jeho dcéry pre kráľovho syna, princa Ferdinanda. Biskup si vybral ako sprievod Dominika. Keď prechádzali cestou cez mesto Toulouse, s ľútosťou a úžasom pozorovali, že mnoho ľudí prepadlo bludu albigencov (tiež nazývaní katari). Učili, že jestvuje Boh dobra a Boh zla hmoty. Opovrhovali všetkým, čo súviselo s hmotou – súkromným majetkom, manželstvom, cirkevnou organizáciou, kňazstvom, sviatosťami, mäsom i svetskou vrchnosťou. Napriek tomu, že ich vonkajšia životospráva bola prísne asketická, mnoho ľudí ich nasledovalo. Nechali sa krstiť ich krstom, ktorý bol podľa nich nevyhnutnou podmienkou spásy. Bludári rúcali chrámy, prenasledovali a zabíjali kňazov. Pálili mestá i dediny a vraždili tých, ktorí nechceli prijať tento blud. Podporovali ich baróni a grófi, pretože mohli útočiť proti duchovenstvu. Biskup Diego s Dominikom sa na spiatočnej ceste z Dánska rozhodli ísť do Ríma prosiť pápeža o dovolenie, aby mohli pôsobiť medzi albigencami a hlásať pravú vieru. Pápež Inocent III. schválil ich žiadosť. V roku 1205 teda prišli bez peňazí a bez sluhov do mesta Montpellier. Pridali sa k nim aj niektorí horliví kňazi. Dva roky chodili bosí a v chudobnom rúchu, horlivo kázali a apoštolovali. Biskup Diego v roku 1207 zomrel. Dominik zostal sám s ôsmimi spoločníkmi. Výsledky jeho práce boli mizivé a on začal pochybovať o zmysle svojho pôsobenia.

Napriek všetkému sa veľmi veľa modlil. Podľa tradície sa mu raz pri modlitbe zjavila Panna Mária a povedala mu, aby si vybral hlavné pravdy viery, kratučko ich vysvetľoval a učil ľudí modliť sa. Potom ho naučila modliť ruženec. Vďaka tomu sa potom obrátilo mnoho ľudí. Ruženec sa tak stal dedičstvom rádu dominikánov. Bludársky gróf z Toulouse dal zavraždiť jeho spolupracovníkov aj pápežského legáta Petra de Castelna. Katolíci sa rozhnevali a hrdinský gróf Šimon z Montfortu s tritisíc katolíkmi 12. septembra 1213 napadli zúrivých bludárov a porazili ich, hoci bludárske vojsko malo vyše stotisíc mužov. Potom nastal pokoj. Dominik videl, že bludári mali svoje spolky a školy, vďaka ktorým priťahovali stále viac a viac ľudí. V roku 1206 teda založil na úpätí Pyrenejí v obci Prouille ženský kláštor a ústav na vzdelávanie katolíckych dievčat. Napísal pre ne i pravidlá na základe reguly sv. Augustína. Po vojenskom víťazstve nad bludármi sa vrátil do Toulouse, aby tam mohol uskutočniť dlho plánované založenie rehole. Biskup Fulko v Toulouse i biskupi okolitých miest ho v tom plne podporovali. Tak vzniklo združenie kazateľov, ktorí žili rehoľným životom. Prvými spoločníkmi boli jeho rodný brat Mannes a dvaja poprední mešťania z Toulouse, z ktorých jeden poskytol Dominikovi svoj dom. V tomto dome v roku 1215 zhromaždil Dominik svojich sympatizantov. Obliekli si rúcha rehoľných kanonikov, ktoré nosil aj Dominik. Rúcho pozostávalo s bielej vlnenej tuniky, kamže, plášťa a kapucne z čiernej vlny. Predpisy novej rehole boli veľmi prísne. Chudoba, ustavičná modlitba a prísny poriadok. Hlavným cieľom bol apoštolský kazateľský úrad na záchranu nesmrteľných duší. Bratia mali všade hlásať Božie slovo, no najprv ho museli mať premeditované.

Na jeseň roku 1215 sa Dominik v sprievode biskupa Fulka odobral do Ríma. Chcel dosiahnuť schválenie svojho rádu. No pápež Inocent III., ktorý už dlhšie poznal jeho myšlienku i pôsobenie, mal iný názor. Poradil mu, aby sa vrátil do Francúzska, vybral si niektorú staršiu rehoľu a podľa nej si prispôsobil pravidlá pre nový rád. Poradil mu dokonca aj meno novej rehole: Ordo praedicatorum (Rád kazateľov). Dominik poslúchol a urobil všetko tak, ako pápež kázal. V Ríme sa stretol aj so sv. Františkom Assiským, ktorý bol jeho súčasníkom. Keď sa v roku 1216 vrátil do Francúzska, spolu s rozrastajúcim sa kláštorom sa dohodli, že prijmú augustiniánsku regulu. Prvý kláštor dominikánov bol založený pri kostole sv. Romana v Toulouse. Keďže pápež Inocent v roku 1216 zomrel, novú rehoľu schválil už pápež Honorius III. v tom istom roku v decembri. Dominik bol znovu v Ríme a keď sa v roku 1217 vrátil, vyvinul veľké úsilie, aby zo svojich šestnástich spolubratov vyformoval zodpovedných a svätých mužov. Potom ich po dvoch poslal evanjelizovať do sveta. Všade, kam prišli, zakladali kláštory. Predovšetkým to bolo vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku. Počet členov veľmi rýchlo vzrastal. Dominik potom na jeseň 1217 znova odišiel do Ríma, kde so všetkou horlivosťou apoštoloval. Chodil zásadne bosý, s palicou v ruke, nejedával mäso a postil sa. Prvý kláštor založil pri chráme sv. Sixta. Neskôr založil aj ďalšie kláštory v Ríme, mužské i ženské. Okrem toho založil aj tretie rády – Ružencový spolok a Spolok obrancov viery (Milites Christi). Do tohto tretieho rádu patrila napríklad sv. Katarína Sienská alebo sv. Zdislava. V roku 1221 dominikánska rehoľa mala už desať samostatných provincií, šesťdesiat kláštorov, z ktorých nejeden mal aj vyše sto členov. Dominikáni zašli až do Švédska, Nórska, Írska, ale aj Maroka.

Koncom júla 1221 išiel Dominik z Ríma do Bologne. Tam rozhorúčený vstúpil do chladného kostola, kde zostal celú noc v dlhej modlitbe. Ráno dostal silnú horúčku. V kláštore odmietol všetko pohodlie, ľahol si na zem na hrubé súkno, nechal sa vyspovedať a s radosťou prijal sviatosti. Zomrel večer 6. augusta 1221. Mal niečo vyše päťdesiat rokov. Pochovali ho pod dlažbu kostola sv. Mikuláša. Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor IX. v roku 1234.



Zdieľať
Diskusia
A+
A-